Pohraničná kontrola

Odjakživa som miloval anomálie a rôzne mimoriadnosti. K nim patrí napr. i zaujímavé vedenie štátnych hraníc, atypické a pritom bez ich fyzickej prítomnosti. Existencia takých je samozrejme možná len vo vyspelých spoločnostiach, kde vzájomná dôvera patrí k ich základným vybaveniam, bez kontrol a širokých pruhov v krajine s vysypaným a starostlivo pohrabaným pieskom (a i bez vystražných tabulí (max. tak s informačnými)).

Tak na dôveru vedenou štátnou hranicou je bezsporu aj tá taliansko-vatikánska. Z hlavného mesta Talianska Roma je skrátka vykúsnutý kúsok, tvoriaci tak najmenší štát na svete - na rozlohu i na počet obyvateľov - Vatikán, ktorý má za hlavné mesto Vaticano. (Patrí mu však aj niekoľko maličkých exteritoriálnych území, ide však len o niektoré baziliky a letné sídlo pápeža.)

Mieril som od rieky Tiber na svetoznáme námestie di San Pietro dlhým rímskym bulvárom. Predo mnou sa už črtali kontúry rovnako svetoznámej a rovnako pomenovanej baziliky a i hustota ľudí na ulici sa postupne zväčšovala. Čím som bol bližšie k bazilike, tým sa pohyb davu turistov spomaľoval, až sa skoro zastavil. Bazilika bola pritom ešte stále ďaleko predo mnou - nenechajte sa zmiasť, je fakt vysoká a teda sa len javí byť blízko.

Hovoril som si, že ma teda asi čaká náročná pohraničná kontrola. (Terorizmus vtedy ešte nebol frekventovaným slovom a tak o bezpečnostnú kontrolu, bežnú dnes, ísť nemohlo - bola doba tesne po pádu tzv. železnej opony.) Mal som na mysli náročnosť časovú, nie procedurálnu; naviac som na preclenie nič nemal a cestovný pas som mal poruke.

Dav sa pomaly sunul dopredu a ja už som bol na mieste, kde sa bulvár rozširuje. Nebolo to ešte to známe námestie, ale už ani ona dlhá a inak pre mňa nezaujímavá ulica. Za niekoľko minút som však už na námestí, obklopený jeho kolonádou, stál a stále zvierajúc svoj cestovný pas v ruke som očakával tú pohraničnú kontrolu.

Jediné uniformované orgány, ktoré som však videl, boli tie historicky vypadajúce - dnes už viem, že išlo o príslušníkov švajčiarskej gardy - a tak som začal mať podozrenie, že už som hranice štátu Vatikán prekročil.

Bolo tomu skutočne tak (a s ohľadom na jeho veľkosť som už bol dokonca v jeho hlbkom vnútrozemí:-)). Spomalenie davu turistov nebolo totiž výsledkom žiadnej pohraničnej kontroly, len ich zastavením sa a fotografovaním sa na ikonickom mieste - aký to rozdiel pre mňa, znajúceho kontroly na slovensko-maďarskej hranici…

PS:

Vedeli ste, že obyvatelia Vatikánu sú najväčším konzumentom vína "na hlavu" na svete? Pápež a jeho spolupracovníci (celkom 932 ľudí) vypijú 66,67 l/os/rok. Sú to síce len 2 dl/os/deň, ale i to na prvenstvo stačí.:-)