Bambini

V roku 1989 padla tzv. železná opona a i ja som sa vybral poznávať do tej doby zakázaný svet. Čoskoro sa medzi mojich favoritov (asi i s ohľadom na moju južanskú náturu) zaradilo Taliansko. Skoro každý september viedli moje cesty do tejto krajiny; vždy až na juh, min. do regiónu Calabria, ale skôr Sicilia.

To, že sú Taliani čoby južanský národ (okrem iného) národom hlučným, je Vám zrejme známe. Bolo to známe i mne.

To, že čoby južanský národ extra milujú deti, mi však až tak známe nebolo.

Nasledujúce cesty som týmto smerom realizoval už aj s rodinou, vrátane malého syna predškolného veku. Ako mojim otcom pedantne vychovaný človek som sa snažil o čosi podobné aj u môjho provorodeného syna, vrátane toho, že nemá byť rozmaznaným. Extra som si na tom dával záležať v cudzine, vedomý si toho, že tam už nereprezentujem len seba, ale celú krajinu, z ktorej pochádzam. Za seba som v tomto samozrejme považoval i svojho malého syna a to samozrejme aj v Taliansku.

Uložil som ho večer k spánku na horné lôžko v oddieli ubytovacieho vagónu vlaku Venezia Santa Lucia - Palermo Centrale a šiel som na chodbičku vagónu kochať sa jeho atmosférou, nasávať pre mňa do tej doby neznámy pocit rýchlosti 200 km/h a popíjať k tomu moje milované víno.

To zrejme popíjali i naši družní spolucestujúci odvedľa a bez ohľadu na to sa vesele bavili. Ako správni Stredomorci, keď ma zaregistrovali samého, pozývali ma k sebe a neodradilo ich od toho ani to, že zistili, že im nerozumiem ani slovo (každý správny Stredomorec totiž komunikuje s Vami tak dlho, než pochopíte, čo Vám chce zdeliť…).

Ich zábava pokračovala hlboko do noci a ja sa už nikdy nedozviem, kedy by bola skončila, pretože pri jednej mojej kontrole, či je syn v poriadku, jeden z nich zistil, že nie som až tak úplne sám…

Okamžite dôrazne vyslovil na adresu ostatných čarovné slovo "bambini" a poukázal vedľa k oddielu so synom. V ten moment akoby vo vlaku vypli zvuk… a nezapli ho do rána. Taký rešpekt tento fakt u nich mal.

To, že sa nejednalo o mimoriadnosť, som sa potom ešte mnohokrát presvedčil, napr. aj pri nákupe zmrzliny pre syna v Agrigento, keď som ho ohriakol (čoby zblblý socialistickým režimom) pri jeho pomalom výbere (chápem teraz, že taký doma nezažil), aby nezdržoval ostatných na zmrzlinu čakajúcich (dospelých) za nami.

Mali ste vidieť, aké rozhorčenie som tým u ostatných dospelých (vrátane predavača) vyvolal. Bol som rád, že som nejaké kopečky zmrzliny nedostal aj ja…:-)